Každý z nás zažije denne aspoň jeden moment, pri ktorom si v duchu povie: what the fuck. Alebo po našom, jemnejšie či menej jemne, podľa nálady a podľa toho, či je nablízku niekto, kto sa ešte tvári, že slušnosť zachráni civilizáciu.
Niekedy za to môže sused. Niekedy politik. Niekedy úplne obyčajná situácia v obchode, na úrade, na internete alebo v hlave. Chodí to random. Nepríde notifikácia, že o tri minúty nastane malý osobný kolaps dôvery v ľudstvo. Len sa to stane. Pozriete sa, prečítate si, vypočujete, spojíte si dve veci dokopy a mozog si povie: dobre, toto si ešte spracujem neskôr, teraz len preventívne nadvihnem obočie.
Nejdem teraz tvrdiť, že tých momentov je čím ďalej tým viac. Aj keď, povedzme si úprimne, stále by bolo na čo pindať. Materiálu je dosť. Keby bol nezmysel obnoviteľný zdroj energie, Slovensko by konečne mohlo byť sebestačné.
Ale dnes som si povedal svoje malé wtf pri niečom inom. Nie pri cudzej hlúposti, nie pri verejnej debate, nie pri ďalšom výkone našej kolektívnej schopnosti robiť zo života zbytočnú frašku. Skôr pri takej zvláštnej osobnej inventúre.
Uvedomil som si, že som v posledných dvoch desaťročiach prežil približne polovicu života mimo Slovenska. Nie súvisle. Nebol to jeden dramatický odchod s kufrom, dažďom a záberom ako z lacného európskeho filmu. Skôr na striedačku. Tu, tam, zase tu, zase tam. Krajiny, mestá, ľudia, jazyky, dočasné rytmy, iné každodennosti. Nič prehnane romantické. Len život, ktorý sa nejako skladal za pochodu.
A možno aj preto som si zvykol rozmýšľať a písať trochu medzinárodnejšie. Statusy, poznámky, myšlienky — často po anglicky. Prišlo mi to logické. Keď človek stretáva ľudí z rôznych krajín, angličtina sa stane takým praktickým lepidlom. Nie je to vždy najintímnejší jazyk, ale je použiteľný. Dá sa cez ňu povedať veľa vecí tak, aby im porozumel niekto v Poľsku, Španielsku, Nemecku, na Malte alebo kdekoľvek inde, kde sme sa náhodou stretli pri káve, práci, cestovaní alebo internete.
A potom mi to nejako zostalo.
Lenže medzičasom sa pomenili aj platformy. Instagram, kde som mal stovky fotiek, je preč. Zuckerbergovú knihu tvárí skontrolujem raz za uhorský rok, väčšinou len preto, či tam nemám pozvánku na stretávku, ktorú aj tak pravdepodobne emocionálne odložím na neurčito. A zrazu som si uvedomil, že vlastne ani nemám miesto, kam by som niečo pravidelne dával.
Teda, okrem tohto tu.
A áno, z nostalgie som si prednedávnom opäť spustil svoj blog. Lebo človek môže vyrásť, zmeniť krajinu, vymeniť notebook, prestať veriť polovici internetu, ale niekde v ňom stále zostane ten malý vnútorný bloger, ktorý si myslí, že text na vlastnej doméne je civilizačne dôstojnejší než status medzi reklamou na ponožky a hádkou o geopolitiku.
Len čo si budem nahovárať. Píšem si skôr sám pre seba.
A možno je to v poriadku.
Nepotrebujem nutne písať po anglicky. Po covide som sa už naspäť do zahraničia nevrátil, aspoň nie tak, ako predtým. Na nejakú dobu mi zostala moja rodná slovenčina, tento zvláštny jazyk mäkkých spoluhlások, pasívnej agresie, krásnych nadávok a viet, ktoré vedia znieť nežne aj podráždene podľa toho, kam dáte čiarku.
Možno raz zase vypadnem. Kvôli režimu, kvôli únave, kvôli dôchodku, kvôli tomu, že človek v určitom veku začne rátať nielen peniaze, ale aj to, koľko krát ešte chce vidieť more bez toho, aby si musel pýtať dovolenku. Vtedy sa to môže zmeniť. Možno sa opäť vrátim k angličtine, možno k nejakému inému rytmu, možno budem písať z miesta, kde mi bude slovenčina znieť ako vec, ktorú si človek nesie vo vrecku namiesto talizmanu.
Ale teraz som tu.
Tak teda skúšam písať po slovensky.
A skúšam aj to, či sa dá písať dlhší text bez toho, aby som najprv musel riešiť, či mi beží server, či nabehli všetky kontajnery, či sa zobudila Colima, či nepadol cloudflared, či sa niekde v tuneli nerozhodol QUIC, že dnes jednoducho nebude spolupracovať. Lebo áno, vlastný blog je krásna vec. Vlastná infraštruktúra je ešte krajšia vec. Až do momentu, keď chcete napísať tri odseky a namiesto toho skončíte pri tom, že čítate logy ako rannú poéziu pre ľudí s mierne poškodenou dôverou v techniku.
Preto ma zaujíma aj tento modrý motýľový ekosystém. Nie preto, že by bol dokonalý. Nič nie je dokonalé. Ale je v tom určitý pokoj. Otvorím, napíšem, publikujem. Nemusím sa najprv hrať na správcu vlastného digitálneho vodovodu. Nemusím kontrolovať, či niekde kvapká služba, ktorá mala len ticho bežať na pozadí.
A možno je presne toto dôvod, prečo vzniká tento pilotný text.
Nie ako manifest. Nie ako nový začiatok s veľkým písmenom, lebo z veľkých začiatkov býva často len ďalší nedokončený priečinok v poznámkach. Skôr ako skúška. Malý test toho, či ešte viem napísať súvislý text po slovensky bez toho, aby som sa tváril príliš vážne, príliš múdro alebo príliš pripravený.
Whad—da—Fuk teda nebude o jednej téme. Aspoň zatiaľ si to tak nepredstavujem. Skôr o zmysloch aj nezmysloch každodennosti. O internete, technológiách, ľuďoch, malých absurditách, väčších únavách a občasných momentoch, keď človek nevie, či sa má smiať, nadávať alebo len zavrieť notebook a ísť umyť riad, lebo riad aspoň nepredstiera, že má názor.
Možno to bude blog. Možno len verejný zápisník. Možno miesto, kde si raz za čas odložím myšlienku, ktorá by sa inde stratila medzi algoritmom, obrázkami cudzích obedov a ľuďmi, ktorí majú potrebu vysvetliť svetu veci, ktorým sami rozumejú len do úrovne sebavedomého titulku.
A možno je to celé len ďalší môj wtf moment.
Len tentoraz som ho namiesto prevrátenia očami pretavil do textu.
Snáď to nie je zároveň aj môj posledný pokus o súvislé písanie. Ale keby aj bol, aspoň začal celkom úprimne: neviem presne, kam toto pôjde, ale teraz som tu, mám slovenčinu, mám chuť písať a mám blog s názvom, ktorý sa nesnaží tváriť dôstojnejšie než svet, v ktorom vznikol.